Politická filozofia Tolkiena
Alebo akú podobu má zlo v Pánovi Prsteňov?
zdroj: Minas Tirith HD by LexGoomer on DeviantArt
2560px-Sketch_Map_of_Middle-earth.svg.png (2560×2022) (wikimedia.org)
V Tolkienovom legendáriu ešte chvíľu ostanem. Keďže ústredným motívom príbehu predstavujú Prstene moci, je to politické dielo par excellence. Tolkienov epos je pretkaný katolíckou nostalgiou za organickou, agrárnou, predmodernou spoločnosťou a skepticizmom voči mechanickej, priemyselnej a modernej spoločnosti.
Tolkien svoje dielo napísal hlboko inšpirovaný keltskou , germánskou a fínskou mytológiou, ako aj kresťanským odkazom. Nájdeme tam prvky Beowulfa, Piesen o Nibelungoch či artušovského mýtu. V určitom zmysle je to novým eposom našej civilizácie, podobne ako Vergíliova Aeneida bola novým eposom klasickej civilizácie, napísaná zhruba 1000 rokov po Homérovi.
Tak ako dielo je presiaknuté jeho hlbokou kresťanskou vierou, nájdeme v ňom aj celkom zreteľné vplyvy 20. storočia. Jeho skúsenosť z moderného bojiska prvej svetovej vojny a vynálezy efektívnejšieho, moderného spôsobu zabíjania ho viedli k skeptickému nazeraniu na svet. Práve tieto vynálezy pripísal ohyzdom a z jeho pohľadu sú dejiny jednou dlhou porážkou – s občasnými náznakmi konečného víťazstva.
Na prvý pohľad máme obraz koalície „Slobodných národov Stredozeme“ (anglicé Free Peoples), čo pripomína vtedajší výraz „Free World“ (Slobodný svet) z čias Studenej vojny. Tých ktoré nepadli pod Sauronov tieň, alebo vplyv svetového komunizmu. A možno je obraz idealizovaného spoločenstva stredovekých európskych kráľovstiev „Res Publica Christiana“.
Nepriateľmi „Slobodných národov“ sú Sauron a Saruman , ktorý celkom dominujú Mordoru a Isengardu. Na prvé počutie slovo Mordor pripomína anglický výraz murder, ktorým sa označuje vražda. Mordor v elfštine znamená „Čierna zem“ a zdá sa, že to mohla byť narážka na anglickú „Black Country“ , priemyslom poznačenú krajinu, ktorej dominovala obrovská veža Barad-Dur respektíve priemyselné komíny. Tolkien do toho vložil určite aj svoju skúsenosť zničenej krajiny z bojísk prvej svetovej vojny. Mordor je centralizovaná diktatúra, s tým že Sauronov vplyv sa rozšíril po celom juhu a východe Stredozeme. V niečom je to abstrakcia kolektívneho nepriateľa Západu, ktorý v priebehu histórie mal podobu obrovských ríš, od arabskej cez mongolskú až po komunistickú. Je celkom možné , že podmienky Sauronovho Jazyka pri Morannone (aby všetko na východ od Anduinu patrilo Sauronovi a krajiny Rohanu a Gondoru boli jeho satelitmi) bola možno nevedomá ozvena jaltského usporiadania – kedy Stalin anektoval Pobaltie a východné Poľsko, a stredná Európa sa stala jeho satelitmi po druhej svetovej vojne. Frodo a Sam sa počas cesty cez Mordor museli skrývať pred Sauronovým Okom (všade prítomnou tajnou políciou?). Zlo v Tolkienovom svete je obrovská odosobňujúca sila, ktorá je v rozpore s prirodzenosťou .
Isengard je preložený Tolkienom ako „Železná ohrada“, nemčinár si rýchlo spomenie na nemecké slovo „Eisen“ znamenajúce železo. Isengardu dominuje veža pripomínajúci komín a Isengard je plný pecí a rôznych železných kolies -skrátka priemyselného pekla. Tolkien slovami Stromobrada hovorí že Sarumana má teraz „ myseľ plnú kovu a kolies”. Saruman postavil vodnú priehradu a nechal v Isengarde vyrúbať všetky stromy a je posadnutý technikou a militarizmom .
Dokonca Tolkien ho vykresľuje ako veľmi schopného rečníka, ktorý vie okúzliť poslucháčov. Jeho pripravené preslovy pripomínajú moderného politika: nepovedať nič podstatné ale znejúce múdro. Sarumanova farba bola spočiatku bola biela, ale neskôr si hovorí Saruman Mnohých Farieb -neznačí to nevyhnutne, že Saruman ide presadzovať dúhovú agendu, ale skôr že Saruman sa považuje za odborníka na všetko. Považuje sa za Múdreho – dnešným jazykom experta-vševedka, ktorý by mal preto vládnuť nad Stredozemou.
Jeho slogan Poznanie, Vláda, Poriadok bol pripodobnený k nacistickej propagande. Sarumanov Isengard je na začiatku súčasťou slobodných národov ale potom toto spojenectvo zrádza a spojí sa Sauronom, a začne kopírovať jeho metódy. Rozhodne sa vypestovať elitnú rasu Ubersmenschov, resp. Uruk-haiov. Napokon sa ukáže, že zrada Isengardu bola dvojnásobná -zradil aj Saurona. Sarumanov Isengard napokon porazia enti – prastaré prírodné sily. Je to pripomienka toho, že všetky naše pokusy podmaniť si a zničiť prírodu sú márne, a prirodzený poriadok sa napokon obnoví.
Skrátka, Isengard aj Mordor pôsobia ako totalitné, centralizované diktatúry (Sauronoví miestodržitelia v Minas Morgule a Dol Guldure sú presne tým – miestodržiteľmi, ktorí vykonávajú príkazmi vôľu svojho pána), kde neexistuje výraznejší rešpekt pre individuálny život. Poľnohospodárstvo v Mordore závisí na otrockej práci na pláňach Núrnenu (žeby narážka na kolchozy?). Mordor a Isengard skrátka pôsobia ako militarizovaný vojensko-priemyselný komplex bez akéhokoľvek rešpektu k prírode a krížili ľudí, ohyzdov a trollov. Slovník ohyzdov odrážal vtedajšie vyjadrovanie najnižších tried spoločnosti a odvedencov v armáde. Sauronovi Nazgúlovia pripomínajú tajnú políciu opričníkov za vlády Ivana Hrozného.
Autor možno aj predpovedá, ako možno poraziť zlo. Vojna o prsteň nekončí rozsiahlou ofenzívou a okupáciou Mordoru, ale víťazstvom mimovojenskými prostriedkami. A stalo sa to aj vďaka tomu, ako istý mág v bielom neustále na cestách povzbudzoval (hoci je Čarodejník, jeho hlavnou úlohou nie sú čary ako z Harryho Pottera ale skôr múdre slová a povzbudenie) slobodné národy aby sa vzopreli Zlu, podobne ako často cestujúci pápež Ján Pavol II výrazne prispel k porážke komunizmu vo východnej Európe bez toho, aby bola potrebná vojenská konfrontácia so Sovietskym zväzom, ktorý sa proste rozpadol. Zdá sa že, trafená hus zagágala, keďže jeden ruský autor napísal pohľad z „Posledný nositeľ prsteňa“ z pohľadu druhej strany, a dokonca v Moskve sa objavili plány postaviť vežu so Sauronovým okom.
Tolkienovo dielo je skrátka skeptické voči technologickému pokroku. Okrem Mordoru a Isengardu sa o technologický pokrok pokúsili dva ďalšie národy: trpaslíci v Morii kopali príliš hlboko, až prebudili Balroga, čo znamenal zánik ich kráľovstva. Pokusy noldorských elfov o technologickú nadvládu nad prírodou skrze Feanorove Silmarily a neskôr skrz Celebrimborove Prstene moci sa ukázali viesť k tragédii nielen ich vlastného národa, ale Stredozeme ako celku.
Na druhej strane miesta, kde sa žije v blízkosti prírody a s jednoduchou alebo takmer neexistujúcou politickou štruktúrou – rustikálne Grófstvo, idylická Roklinka, Lórien ako pozemský raj či tajuplný prales Fangorn predstavujú oázy v nepokojných časoch, miesta útočiska a radosti.
File:Hobbit holes reflected in water.jpg - Wikimedia Commons
Grófstvo (anglicé The Shire) je celkom jasným obrazom zidealizovaného anglického vidieka - samotné Anglicko sa tradične delí na početné grófstva (Oxfordshire, Warwickshire, Yorkshire…), a hobiti v Grófstve pochádzajú z troch kmeňov, ktoré tam prišli z východu, z oblasti ktorá sa nazýva Cíp (anglicky: The Angle), čo je priama narážka na kmeň germánsky kmeň Anglov. Podobne ako Británia chránená Lamanšským prielivom, mohli si hobiti dovoliť splendid isolation, keďže boli chránení Aragornovými súkmeňovcami. Západne od Grófstva nájdeme elfský Lindon, rozdelený Mithlondským zálivom do ktorého sa vlieva rieka Luna. Rieka Luna nápadne pripomína Severnu a Mithlondský záliv nájde svoju paralelu v zálive Bristolom - severný Lindon je tak obdobou Walesu a južný obdobou Cornwallu, pričom obe tieto územia hovorili keltskými jazykmi. Elfovia v Lindone hovoria sindarčinou, ktorá je silnou inšpirovaná velštinou. V politickom usporiadaní Grófstva vidí Charles Coulombe obraz ideálnej spoločnosti v duchu encyklík Rerum novarum a Quadragesimo anno, s obmedzenou ceremoniálnou(vladyka, anglicé: thain) a ľudovou (starosta Michalovej úžľabiny) mocou, s plnou subsidiaritou, so zachovaním organického charakteru spoločnosti. A v poslednej kapitole (Vyčistenie Grófstva, anglicé: The Scouring of the Shire) máme Tolkienovu dystópiu: priemyselné Grófstvo, plné Predpisov, internácii, kolaborantov.
Kráľovstvá Arnoru a Gondoru pôsobia ako obraz rozdelenej Rímskej ríše na západnú a východnú. Rozdelenie Arnoru má svoju paralelu v rozpade Franskej ríše po smrti Karla Veľkého. Zdá sa sa, že spomienka na boje Anglosasov proti Vikingom sa premietla do bojov nástupníckych kráľovstiev Arnoru proti Angmaru, ktorý sa nachádzal na severovýchode.
Gondor je explicitne stredomorský, pôsobí ako kombinácie Byzantskej ríše a Rímskej ríše - sedem úrovní Minas Tirithu možno je priamo porovnateľných so “sedmibrežným kruhom Ríma”, kde sa Biely Strom vypína 🙂. Gondor v čase Pána Prsteňov je už veľmi vyčerpaný a podobá sa vysilenej Byzantskej ríši, ktorá stratila všetky svoje dŕžavy na východ od Egejského a Marmarského mora (resp. rieky Anduin). V Minas Tirithe sa zjednocuje obraz Ríma, Viedne a Konštantínopolu, teda troch miest, ktoré predstavovali sídlo cisárskej moci na Západe.
Zdroj: POLWingedHussar on Cortex | Shacknews
Pohorie Ered Nimrais (doslova Biele hory) sa aj svojim názvom aj tvarom podobajú Alpám (Albus po latinský znamená biely). Pri ich najvýchodnejšom cípe sa nachádza Viedeň, resp. Minas Tirith. Práve pred bránami Minas Tirithu sa odohrala epická bitka na Pelennórskych poliach, keď obliehanému vojsku prišli na pomoc rohanskí jazdci na čele s Theodenom. Ako celkom zrejmá sa javí paralela s príchodom poľských okrídlených husárov na čele s Jánom Sobieskym na pomoc obliehanej Viedne 11. septembra 1683. Táto bitka ale bola tiež prirovnaná k Bitke na Katalaunských poliach, kde Rimania (Gondor) a germánske kmene (Rohan) spoločne porazili Hunov, pričom padlí vizigótsky kráľ Theoderich má dokonca veľmi podobné meno ako Theoden. Eowyn, ktorá porazila Černokňažníckeho kráľa Angmaru má paralelu s burgundskou princeznou Brunhildou, ktorá zabila Attilu, ktorý mal prezývku „Bič boží“.
Susedné národy nepriateľské voči Gondoru majú zreteľnú podobou zovšeobecnených nepriateľov Európy - Vozataji a ďalšie národy z východu ako abstraktné zobrazenie všetkých stepných národov od Hunov cez Tatárov až po Mongolov; nekonečné boje Gondoru o Umbar obdobu križiackych výprav. Samotný Umbar sa však často spája aj s korzármi, ktorí plienili gondorské pobrežie. Západná Európa mala ešte veľmi živú spomienku na berberských pirátov zo severnej Afriky. Umbarský prístav napokon môže byť ozvenou aj Kartága, ktoré bolo rivalom Ríma o kontrolu nad Stredomorím, pričom Kartágo založili práve Feničania z levantského pobrežia, čiže oblasti kam smerovali križiacke výpravy.
Samozrejme, mohol by som pokračovať hľadaním spojení medzi Esgarothom a Novgorodom (obidve kupecké mestá na jazere na severovýchode), či Rhovanionským kráľovstvom a Gótmi pri Čiernom mori. Esgarothský mešťanosta je skorumpovaný a zbabelý tvárou v tvár drakovi Smaugovi a je to práve Bard, dedič z kráľovského rodu, kto sa drakovi postavil a znovu obnovuje monarchiu v Údole.
Gondor aj Rohan – ktoré sú najväčšími ľudskými ríšami sú monarchiami, hoci spočiatku ani Theodén, ani Denethor nepôsobia ako schopní a cnostní panovníci. Theodén podľahol našepkávaniu Grímu, kým gondorský správca Denethor stratil nádej a podľahol obrazom, ktoré mu Sauron ukazoval cez palantír (paralela mediálnej propagandy?) Panovník nie je absolutistickým vládcom ani v Gondore, ani v Rohane – miestni veľmoži, napríklad Eomér z Východného úval – majú významné slovo, v Gondore sú léna sú významné, najmocnejší je Belfalas pod vládou Imrahila.
V obraze Denethora vidíme dekandentného vládcu. Pri slovnej výmene medzi Gandalfom (predstaviteľom duchovnej moci) a Denethorom (predstaviteľom svetskej moci), kedy Gandalf hovorí že aj on je svojim spôsobom správcom (na spôsob námestníka Svätého Petra, ) – táto konfrontácia nám evokuje boje svetskej a duchovnej moci, ako napríklad boj o investitúru.
Ako má vyzerať pravý kráľ? V Legendáriu nájdeme archetypy idealizovaného kráľa-bojovníka: Elendila, Gil-Galada či Durina, podobne ako Svatý Ludovít IX či kráľ Artuš. V Isildurovi nájdeme zosobnenie všetkých panovníkov ktorých zmietla Revolúcia – v dôsledku osobnej slabosti (neschopnosť hodiť Prsteň do hory Osudu) sa ich život a vláda predčasne skončili (katastrofa na Kosatcových poliach), čím sa v očiach stúpencov monarchie vykúpili ako mučeníci.
Zdroj: King Elessar image - Elessar_Telcontar - ModDB
Návrat kráľa je splnenie všetkých túžob tradičných monarchistov – či už škótskych Jakobitov, francúzskych legitimistov, španielskych karlistov a portugalských miguelistov. Najviac túto túžbu vystihuje text piesne „El abandonerado De La Tradicion“ : Viem o kráľovi, ktorý žil v exile/ Španieli, ktorý v neho dúfali/ Chceli, aby sa ich kráľ mohol vrátiť// V jeho neprítomnosti sa rozšírilo zlo/Iný monarcha uzurpoval trón ...Tento text úplne vystihuje úpadok Gondoru za vlády rodu správcov a neskôr očakávanie návratu legitímneho kráľa.
Aragorn zvíťazil tam, kde Bonnie Prince Charlie prehral, a tak namiesto náreku nad bojiskom Cullodene máme víťazstvo na Cormallenskom poli, a stane sa z neho nový Karol Veľký, obnoviteľ kresťanskej monarchie.
Podobá sa náš svet viac na Stredozem, kde vyhrala mechanická koncepcia Saurona a Saruman a kde Theoden je naďalej paralyzovaný Grímovými rečami a Denethor podľahol mediálnej propagande, alebo organickej, prirodzenej spoločnosti, ktorá zachránila nedotknutosť Grófstva a v ktorej sa navrátil legitímny kráľ?